Historická skúsenosť
Významný nárast spotreby vápenatých materiálov pre poľnohospodárske účely možno badať v povojnovom období, kedy od r. 1950 v Československu ich spotreba pravidelne stúpala. Pre zaujímavosť, jeden z najznámejších zdrojov vysoko kalcitického vápenca na Slovensku, lom v Margecanoch, ešte do konca roka 1991 expedoval len v rámci regiónu východného Slovenska pre potreby vápnenia pôd, ročne neuveriteľných 80 000 ton jemne mletého vápenca. Obmedzenie dotovania však spotrebu významne pribrzdilo, a tá ku koncu 90-tych rokov klesla na menej ako 10% pôvodných objemov. Nasledovalo obdobie približne 20-ročnej stagnácie, kedy pôdy viac-menej čerpali už len zo zásob. Opätovný záujem o problematiku vápnenia badať približne od roku 2010. Súvisí predovšetkým s už viditeľným znížením produkčného potenciálu pôd v dôsledku straty dôležitých vlastností.

Znižovanie produkčného potenciálu pôd v dôsledku straty niektorých dôležitých atribútov (pôdna štruktúra, biologická aktivita) sa prejavuje v zvýšenom záujme o problematiku vápnenia. Napriek tomu, že prevažná časť vápnenia pôd sa realizuje formou aplikácie vápenatých hmôt na strnisko po žatve, existuje viacero overených spôsobov ako plnohodnotne realizovať vápnenie aj v jarných mesiacoch – pred zakladaním porastov jarín.

Historické nezrovnalosti
„Vápnením bohatnú otcovia, ale chudobnejú synovia“, alebo „kto vápni pôdu, okráda synov na úrode“. S týmto príslovím starým skoro 150 rokov sa pravdepodobne väčšina z nás už stretla. Koncom 18. storočia otcovia našich starých otcov odpozorovali, že ak na pole vyviezli prach zo slieňa, pôda sa v najbližších rokoch stala úrodnejšou, a v čase žatvy zozbierali z poľa podstatne viac. Dnes vieme, že aplikácia slieňa (ílovito-vápencovej horniny) upravila chemizmus pôdy – odstránila kyslosť, zlepšila pôdnu štruktúru, a čo je podstatné – mobilizovala čerpanie živín. Samozrejme, v tej dobe sa dodávkou dostatočného množstva živín nik nezaoberal, a skutočne mohlo dôjsť k situácii, že pravidelným vápnením sa po 20-tich rokoch výborných výnosov začala prejavovať potreba ich doplnenia. Dnes máme za sebou desiatky rokov skúseností, ktoré nám dokazujú, že zlepšiť čerpanie živín je naozaj možné predovšetkým vápnením. Vápnenie nám umožňuje dosahovať výnosy, ktoré nie je možné dosiahnuť jednostrannou aplikáciou hnojív (aj vysokých dávok), či opatreniami na ochranu rastlín. Vápnenie sa veľmi významným spôsobom podieľa na zvyšovaní obsahu humusu, ktorý robí pôdu skutočnou zásobárňou živín. Vyššie spomenuté príslovie by dnes teda malo inú formu, a teda že „nevápnené pôdy sa stávajú vyčerpanými pôdami, ktoré vytvárajú chudobných otcov a ešte chudobnejších synov“.