Znižovanie produkčného potenciálu pôd v dôsledku straty niektorých dôležitých atribútov (pôdna štruktúra, biologická aktivita) sa prejavuje v zvýšenom záujme o problematiku vápnenia. Napriek tomu, že prevažná časť vápnenia pôd sa realizuje formou aplikácie vápenatých hmôt na strnisko po žatve, existuje viacero overených spôsobov ako plnohodnotne realizovať vápnenie aj v jarných mesiacoch – pred zakladaním porastov jarín.
Vápnenie pred výsevom jarín – skúsenosti a odporúčania Vápnenie pôdy patrí medzi najstaršie dokumentované agro technické zásahy. Technika (spôsob) jeho realizácie aj samotný výber vápenatých hmôt prešli viacerými zmenami a s pribúdajú cimi poznatkami sa neustále vyvíjajú ďalej. Zdanlivo jednoduchá operácia je v skutočnosti dynamicky sa rozvíjajúcim postupom aj vďaka novým prístupom v oblasti sejby, rotácie plodín či vý kyvom počasia.
Historické nezrovnalosti
„Vápnením bohatnú otcovia, ale chudobnejú synovia“, alebo „kto vápni pôdu, okráda synov na úrode“. S týmto príslovím starým skoro 150 rokov sa pravdepodobne väčšina z nás už stretla. Koncom 18. storočia otcovia našich starých otcov odpozorovali, že ak na pole vyviezli prach zo slieňa, pôda sa v najbližších rokoch stala úrodnejšou, a v čase žatvy zozbierali z poľa podstatne viac. Dnes vieme, že aplikácia slieňa (ílovito-vápencovej horniny) upravila chemizmus pôdy – odstránila kyslosť, zlepšila pôdnu štruktúru, a čo je podstatné – mobilizovala čerpanie živín. Samozrejme, v tej dobe sa dodávkou dostatočného množstva živín nik nezaoberal, a skutočne mohlo dôjsť k situácii, že pravidelným vápnením sa po 20-tich rokoch výborných výnosov začala prejavovať potreba ich doplnenia. Dnes máme za sebou desiatky rokov skúseností, ktoré nám dokazujú, že zlepšiť čerpanie živín je naozaj možné predovšetkým vápnením. Vápnenie nám umožňuje dosahovať výnosy, ktoré nie je možné dosiahnuť jednostrannou aplikáciou hnojív (aj vysokých dávok), či opatreniami na ochranu rastlín. Vápnenie sa veľmi významným spôsobom podieľa na zvyšovaní obsahu humusu, ktorý robí pôdu skutočnou zásobárňou živín. Vyššie spomenuté príslovie by dnes teda malo inú formu, a teda že „nevápnené pôdy sa stávajú vyčerpanými pôdami, ktoré vytvárajú chudobných otcov a ešte chudobnejších synov“.
Vápnenie pôd v koncepte regeneratívneho poľnohospodárstva Úrodnosť pôdy predstavuje trvalo udržateľnú schopnosť zabezpečovať najdôležitejšie biologické, chemické a fyzikálne pro- cesy, inými slovami povedané – schopnosť pôdy pomôcť rastlinstvu sprostredkovať príjem vody, vzduchu či živín. Pôda je o to úrodnejšia, čím lepšie plní túto úlohu svojimi prirodzenými vlastnosťami – hovoríme tu o prirodzenej úrodnosti. Pôda reaguje na rôzne druhy opatrení zameraných na jej zúrodnenie, ako napr. obrábanie, striedanie plodín, hnojenie atď. – tu hovoríme o získanej úrodnosti. Historicky patrilo medzi najdôležitejšie opatrenia zamerané na znovuobnovenie pôdnej úrodnosti vápnenie – „agrotechnický zásah“ starý viac ako 5 000 rokov.
Vápnenie bez rozmetadla – aplikácia vápenca spolu s hnojovicou alebo digestátom (Ne)Správne historické praktiky Sprievodným javom výraznejšieho rozvoja ťažkého priemyslu v období rokov 1960–1970 bol dostatok až prebytok vápenatých hmôt rôzneho druhu, ktoré sa začali intenzívne využívať v poľno hospodárstve. Išlo zvyčajne o tzv. vápenné nedopaly (vápenná krupica), odpadové hasené vápno rôzneho druhu a podobne. Ne dostatočné alebo žiadne odsírovanie spalín pri spaľovaní čierne ho uhlia bolo na jednej strane dôležitým zdrojom síry pre pôdu, no na druhej strane sa prostredníctvom kyslých dažďov podieľa lo na výraznom a hlavne veľmi rýchlom okysľovaní pôd. Vápnenie pôd páleným vápnom (CaO) alebo haseným vápnom Ca(OH)2 malo v tomto prípade svoj význam, keďže tieto materiály v porov naní s vápencom (CaCO3) neutralizujú kyseliny prakticky dvoj násobnou rýchlosťou. Cenou za tieto rýchle riešenia však boli výrazné straty živín pri spojenej aplikácii s umelými hnoji vami či maštaľným hnojom. V neposlednom rade to boli tiež výpadky v porastoch v dôsledku lokálne extrémne zvýšeného pH – ľudovo označovaného ako „spálenie pôdy“. „Spálenie“ bolo v prípade páleného vápna aj výsledkom neúmerného prekračo vania odporúčaných dávok, s cieľom navápniť na niekoľko rokov dopredu.
Rastlinnú výrobu vo vybraných lokalitách južnejších okresov sprevádza potreba prispôsobiť sa charakteristikám tamojších pôd. Ide o pôdy s neutrálnou až zásaditou reakciou (pH 6,8 a viac), s relatívne vysokým obsahom horčíka. Špecifikom týchto pôd býva náchylnosť na tvorbu pôdneho prísušku, či zhoršená schopnosť vsakovania nárazových zrážok. Osobitným prípadom sú oblasti, ktoré boli v minulosti intenzívne zavlažované – tu je badať nárast tzv. „zasolenosti“, teda vyšší obsah voľného sodí ka (Na+), ktorý spôsobuje nemalé ťažkosti. Dá sa povedať, že v týchto lokalitách je už voľným okom badať zhoršujúcu sa pôdnu štruktúru – tá je výsledkom nedostatočného nasýtenia pôdy jej základnou stavebnou látkou – vápnikom.