Vápnenie bez rozmetadla – aplikácia vápenca spolu s hnojovicou alebo digestátom (Ne)Správne historické praktiky Sprievodným javom výraznejšieho rozvoja ťažkého priemyslu v období rokov 1960–1970 bol dostatok až prebytok vápenatých hmôt rôzneho druhu, ktoré sa začali intenzívne využívať v poľno hospodárstve. Išlo zvyčajne o tzv. vápenné nedopaly (vápenná krupica), odpadové hasené vápno rôzneho druhu a podobne. Ne dostatočné alebo žiadne odsírovanie spalín pri spaľovaní čierne ho uhlia bolo na jednej strane dôležitým zdrojom síry pre pôdu, no na druhej strane sa prostredníctvom kyslých dažďov podieľa lo na výraznom a hlavne veľmi rýchlom okysľovaní pôd. Vápnenie pôd páleným vápnom (CaO) alebo haseným vápnom Ca(OH)2 malo v tomto prípade svoj význam, keďže tieto materiály v porov naní s vápencom (CaCO3) neutralizujú kyseliny prakticky dvoj násobnou rýchlosťou. Cenou za tieto rýchle riešenia však boli výrazné straty živín pri spojenej aplikácii s umelými hnoji vami či maštaľným hnojom. V neposlednom rade to boli tiež výpadky v porastoch v dôsledku lokálne extrémne zvýšeného pH – ľudovo označovaného ako „spálenie pôdy“. „Spálenie“ bolo v prípade páleného vápna aj výsledkom neúmerného prekračo vania odporúčaných dávok, s cieľom navápniť na niekoľko rokov dopredu.
